Ako som sa učila šoférovať

Mať vodičák nie je samozrejmosť. Viem o tom svoje, skúšky v autoškole som totiž robila trikrát.

 Od pamätného momentu, kedy som si hrdo vyzdvihla svoj vodičský preukaz, už ubehlo štrnásť rokov. Na to, ako sa mi však nedarilo popasovať sa najskôr s testom a potom aj s praktickými skúškami, však spomínam dodnes. A už, našťastie, s úsmevom na tvári.

Boli to časy, kedy s vodičákom každý „machroval“ . Po letnej brigáde som si zaplatila teda aj ja autoškolu s nádejou, že už o pár mesiacov budem patriť k regulárnym vodičom. Nemala som auto, ani skúsenosti, no chtíč bol silnejší ako ja. Poctivo som navštevovala každú jednu hodinu. Teória mi celkom šla, učenie pre mňa nikdy nebolo problémom. Až kým neprišlo na prax. Môj inštruktor bol „akoževtipný“ chlapík, ktorého doma podľa mňa každý ignoroval, tak sa realizoval na svojich študentoch. Po tom, čo mal xkrát volal na kávu, som slušne odmietla a starnúceho Casanovu vymenila. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Nasledovali jazdy s inštruktorom číslo dva. Bol to nervák, ktorý si na mne vybíjal zlosť prakticky pri každej križovatke. Nesadli sme si po žiadnej stránke, a to sa považujem za človeka, ktorý vyjde naozaj s každým, tak som so sklopenými ušami požiadala o ďalšieho. S tým posledným sa nám darilo tolerovať sa, no po skazenom teste a prvej praktickej skúške sa mi nepodarilo prejsť, pretože som nedala prednosť sanitke. Moja chyba a obrovská inštruktorova zlosť vo mne vzbudzovali pochybnosti o svojich vodičských schopnostiach. Nasledovalo ďalšie sklamanie –  spackaný test a neskôr zas nevyšla praktická jazda. Moje odhodlanie bolo na bode mrazu.

Posledný inštruktor videl moje obrovské sklamanie, tak si ma vzal na milosť a venoval sa mi vo svojom voľnom čase. O dva týždne mali byť skúšky. Jazdila som každý deň po všetkých možných trasách, až som nakoniec nadobudla za volantom aké – také sebavedomie. A potom to prišlo – keď ma môj učiteľ viezol z jazdy domov, nabúral, lebo mu prišlo náhle zle. O tom, čo sa dialo v mojej hlave, písať nebudem, no nestratila som nervy a okamžite som ho odviezla do nemocnice. Práve tento moment spôsobil, že som si aj napriek vodičáku, ktorý som ešte nedržala v rukách, konečne začala veriť. Skúšky som urobila bez väčších problémov. Som však jasným dôkazom, že na to, čo sa reálne môže na ceste udiať, vás autoškola nepripraví, najlepším učiteľom je život sám…