Neplňme si na deťoch svoje sny. Dajme im viac slobody a vlastnej vôle

To sme celí my. Tak veľmi sme sa nechali vtiahnuť do tohto zvláštneho moderného sveta, že celkom zabúdame na taký zdravý „sedliacky“ rozum. Miesto toho sme zaneprázdnení čítaním si rôznych fór a diskusií o tom, ako treba vychovávať vlastné dieťa.

Stále sa niečo musí a nič sa nesmie

Ak by sme mali možnosť nahliadnuť do spomienok nášho detstva hlbšie, než si pamätáme aj z iných aspektov, nielen tých typických zážitkových, dozvedeli by sme sa nie príliš príjemné veci. Skúsení odborníci, terapeuti či psychológovia vedia presne zistiť, odkiaľ a z akej konkrétnej situácie pochádzajú naše bloky, ktoré nás nesmierne obmedzujú počas dospievania a celého života.

Inými slovami, vedia zistiť, ktorá situácia z nášho detstva bola až taká silná, že vytvorila akýsi falošný vzorec správania. Robíme veci, s ktorými sa nestotožňujeme, ktorým neveríme, ale z nejakých príčin to akceptujeme a ani nevieme prečo. Príkladom môže byť naše nízke sebavedomie, pocit, že nikdy nič nedotiahneme do konca, že nám veci nevychádzajú alebo až také klamy, že nie sme schopní milovať či dokonca byť milovaní.

Typické „(ne)výchovné“ reči rodičov, sa v hlávkach detí do siedmych rokov ukladajú ako reálne a tie najpravdivejšie slová na svete, ktorým veria a podľa ktorých žijú. Ak pociťujete zimomriavky, znamená to iba, že tomu začínate rozumieť. Pozor na vetu typu: „ Ty si taký zlý!“, pretože v budúcnosti sa to prejaví na horších príkladoch, ako iba pri obyčajnej vyliatej malinovke…

Voľnosť pri rozhodovaní

Naše deti sú osobnosti. Pristupujme k nim ako ku seberovným. Čo na tom, že sú minimálne o dvadsať rokov mladší, častokrát si však z ich jednoduchého, ale úprimného, čistého a múdreho zmýšľania môžeme brať príklad. Detská duša nerozlišuje dobro a zlo. To sme ich naučili my, dospeláci. Pre nich je všetko dobré a také, aké má byť.

Prijímajú prítomný okamih taký, aký je. Nemyslia na to, čo bolo včera ani na to, čo budú robiť zajtra. Žijú iba pre teraz. Majú svoj názor, ktorý by sme sa mali naučiť rešpektovať, pretože je to ich život. My sme „iba“ tí, ktorí sme im ho darovali, no oni sú jeho majstrami. To, ako s ním naložia a využijú všetky svoje schopnosti, je iba na nich. My sa hlavne musíme snažiť viesť ich k vzájomnej láske, tolerancii, pochopeniu a vštepiť im do života tie pravé hodnoty a nie tie materiálne.